JOGOBLOG

O TROCH ZHAVRANENÝCH BRATOCH.

Príbeh s takýmto rozprávkovým názvom sa neodohral ani za siedmimi horami a siedmimi dolinami. Ani tam kde sa voda sypala a piesok lial.

Odohral sa tu a teraz.

Teda na našom malom Slovensku 18.augusta roku 2008.

Príbeh nebude ako názov predznamenáva o troch, ani o bratoch – a to či bude o zhavranených... nechám na posúdenie každého čitateľa.

Dnes popoludní som mal cestu do susednej obce – do Nitrianskeho Pravna. Počasie po nepeknom víkende bolo fajn – tak som cestu rád absolvoval bicyklom. Po  vybavení potrebných vecí som chvíľu zápasil s dilemou, či sa vrátiť naspäť tou istou – priamou cestou, alebo menšou okľukou – trochu viac do kopca. Teší ma, že chuť urobiť čosi pre seba a zhodiť nejaký ten dekagram hmotnosti, zvíťazila nad pohodlnosťou a lenivosťou. Tak som teda z Nitrianskeho Pravna zamieril na Chvojnicu – horskú dedinu, ktorej značnú časť tvorí chatová oblasť, najviac navštevovaná práve v tomto prázdninovom období. Len po „Bôrik“ –miesto komplexu budov Domova dôchodcov – vzdialeného z Pravna bezmála 2 km - ma obehli štyri autá silnejších kubatúr. Ich posádky mali evidentne naponáhlo. Neviem či si svoje dovolenkové chvíle splietli s pretekmi automobilov do vrchu – alebo v nich sedeli ľudia nakazení vírusom tejto doby – neschopní spomaliť nikdy a za žiadnych okolností rýchle tempo života. Ktovie?

Cesta povedľa Bôrika  začína pomaly stúpať a tak som postupne preraďoval na tie ľahšie prevodové stupne. Kdesi uprostred sa však prehadzovačka začala akosi trápiť. Nie a nie prehodiť na najmenšie koliesko. Asi mi chcela dať trochu viac „do tela“! :-) Hypnotizoval som ju pohľadom upreným na ňu – a vyšlo to! Práve vo chvíli, keď ma obiehal ďalší „šumacher“ to cvaklo. “Chvalabohu!“- pomyslel som si a odlepil pohľad od zeme. To čo som však zbadal pred sebou ma mierne šokovalo. Kúsok predo mnou – v priekope vedľa cesty ležal človek! Starší pán – dedko. V prvom momente som myslel- že sa tam len tak zvalil do trávy oddýchnuť si. Keď mi však zrak padol na vozík, ležiaci neďaleko neho, došli mi súvislosti. Starký bol z Bôrika a vyšiel si na prechádzku. Teda chcel... Bol v miernom šoku a veľa slov som z neho nedostal. Nevedel som či ho môžem postaviť na nohy, alebo či je treba posadiť ho rovno do vozíka. Obzeral som sa ku neďalekej zadnej bráne areálu Domova – ale nikoho som tam nevidel. Iba povedľa nás prefrčalo ďalšie auto ....

Rozhodol som sa teda, že ho pridvihnem a usadím do vozíka. Neviem či ste už skúšali dvíhať nevládne telo starca? Nie je to teda ľahká vec a po prvom neúspešnom pokuse som si musel vydýchnuť a porozmýšľať nad inou taktikou. Po druhom – rovnako neúspešnom pokuse som však zistil, že sa snažím o nemožné. Vozík totiž nemal miesto a teda ani nebol určený na sedenie. Mal štyri kolesá a v zadnej časti rukoväte aj s brzdami .Pochopil som, že to bude iba taká pomôcka – „barlička“ na chodenie. Od uja som sa potom dozvedel, že vozík na výjazdovej ceste z Bôrika slabo pribrzdil a ten mu nabral veľkú rýchlosť. A stiahol ho dole kopcom. Výjazd z Domova dôchodcov sa prudko zvažuje ku hlavnej ceste. Hlavou mi prebleskol film – že ako sa to asi celé stalo. Starký mal vlastne veľké šťastie, pretože s vozíkom „preletel“ krížom cez hlavnú cestu. Tam ho zastavila priekopa. Myšlienka na to čo všetko sa mohlo stať ma desila.

Bolo mi teda jasné, že ho musím do Bôrika dopraviť po vlastných. Či už za pomoci vozíka, alebo bez neho. A zrejme sám...Na inú pomoc sa spoliehať nedalo.

Jeden z okoloidúcich vodičov síce trocha spomalil – aj sa poobzeral, že čo sa deje, ale potom hneď pridal plyn a bol fuč...

Iného, na čiernom BMW – s hompáľajúcim sa Kristom na kríži za predným sklom – zaujímalo evidentne niečo iné na druhej strane cesty.

Uja som už mal síce na nohách, ktoré mal ale dosť zoslabnuté. Robiť kroky bolo veľmi, veľmi  ťažké. Podlamovali sa mu kolená. Nevládal. A ja tiež....

Jednou rukou som musel pridŕžať starkého, druhou vozík, aby nám moc neutekal. Bol som unavený a to sme neurobili ešte ani dva kroky. Ako poslednú – reálnu možnosť previezť dedka na druhú stranu cesty a potom kúsok hore brehom do Bôrika, som videl jedine bez pomoci vozíka. Vedel som, že to bude ťažké a v takej premávke aj trochu riskantné – ale museli sme to skúsiť. Sekundy a minúty sa mi zdali nekonečné – prekladanie nôh zas veľmi pomalé. Šlo to slimačím tempom, ale predsa šlo!

Boli sme už takmer v strede vozovky – keď zo smeru od Chvojnice sa spoza zákruty vynorilo auto z nemeckou poznávacou značkou. „Hmmm – preteky asi skončili – účastníci sa vracajú domov...“- pomyslel som si.  Kupodivu auto spomaľovalo až pri nás celkom zastalo. “Brauchen ab Hilfe?“ – spýtal sa šofér. „No sláva!“- bežalo my mysľou – „Predsa ešte kdesi žijú aj normálni ľudia! Len škoda, že som musel na nich čakať kým prídu z Nemecka...“ Jasne že som potreboval pomôcť a bolo to na mne už asi aj vidieť. Vyloviť ale  kdesi v pamäti niektoré z výstižných nemeckých slovíčok bolo nad moje sily. Chodilo mi po rozume len „Da, da – pažalujsta ...“ – ale bol som si vedomý, že tomu by asi nerozumeli a tak som len pokrčil ramenami ....

Nemec evidentne ovládal moju reč tela. Zatiahol autom ku krajnici a už aj bol spolu s manželkou- či priateľkou pri nás. Obaja v rýchlosti prešli podobným procesom ako ja. Pani priviezla vozík ležiaci na druhej strane cesty a pokúšala sa starkého naň posadiť. Márne som sa im snažil vysvetliť, že to nie je možné. Ale o chvíľku pochopili. Dedka už evidentne opúšťali posledné sily. Bolo nám všetkým jasné, že ten pre nás kúsok – pre neho veľký kusisko cesty, už po vlastných neprejde. Vtedy Nemca napadla úžasná vec. Naložiť starkého do jeho auta a tých pár metrov ho previezť autom. Príbeh už potom nadobudol rýchly spád – aj keď to nastupovanie do auta bolo dosť komplikované. V aute na zadnom sedadle si hovel ovčiak – samozrejme nemecký:-) –a tomu sa sprvoti prítomnosť cudzieho postaršieho pána nepáčila. Bál som sa aby náhodou starkého nepohrýzol. Ale bolo vidno, že je dobre cvičený a reagoval na slová svojho pána, ktorý mu zrejme vysvetlil celú situáciu- lebo pes sa potom hneď upokojil. Nastupovanie starkému trvalo skutočne hodnú chvíľu a ja som obdivoval trpezlivosť nemeckého páru. Podľa všetkého sa vracali z dovolenky domov – mali pred sebou stovky kilometrov a napriek tomu boli milí a prívetiví. Ochotní zastaviť a pomôcť.

A tí čo to mali domov na skok nezastavili a nepomohli ...

„Vielen dank!“ – zmohol som sa aspoň na toto, keď nasadali do auta a odchádzali.

Starký bol šťastný že je živý a zdravý medzi svojimi.

Okolostojaci boli veľmi prekvapení,  keď som im v krátkosti vyrozprával čo sa prihodilo.

Tam som sa ešte dozvedel, že ujo sa údajne vybral naoberať jablká, ktoré tam kdesi za cestou dozrievajú ....

A to je fakticky koniec tohto príbehu. Nebudem Vás  už zaťažovať nepodstatnými vecami – súvisiacimi s mojim návratom domov. Kto ma pozná iste uverí, že nebýva u mňa zvykom dať si len tak „za jeden“. A poviem pravdu. Podarilo sa mi to - ako sa vraví - rozdýchať až po treťom.

Pýtate sa kdeže sú v príbehu  tí zhavranení?

Nechám na každého fantázii a na schopnosti čítať medzi riadkami.

Dúfam, že môj reálny príbeh dnešného dňa nevyznieva nejak mentorsky.

Alebo, že tu nebodaj seba chcem dávať niekomu za príklad.

Verte mi- toto nebolo mojim zámerom.

Chcel som len poukázať na živom príklade ako všetci- alebo väčšina z nás – chladneme.

Ako otupievame.

Stávame sa bezcitnými a ľahostajnými.

Ako nám pomaličky kamenejú srdcia ...

A ako v predstieranej jednote bratov a sestier nepoznáva brat brata.

A život si mýlime s Maškarným plesom

Striedame masky jednu za druhou

-         jednu máme pred svetom

-         jednu pred Bohom

-         a jednu pred sebou samým....

PS:

Nemáte niekto doma za tašku zrelých jabĺk?

Rád by som sa zajtra  zastavil v Bôriku- či je starký v poriadku....